A teraz poďme na krátku prehliadku skál. Hlavný masív nájdeme v lese niekoľko krokov na JZ od horárne. Má podobu obrovského kruhu, na ktorého náhornú plošinu možno vystúpiť chodníkom iba na niekoľkých miestach. A tak sme milo prekvapení, keď nás chodník, kľukatiaci sa pod skalami, po čase znova privedie do východiskového bodu našej obhliadky. Skala je typická nezvyčajnou vodorovnou štruktúrou, ktorá umožňuje liezť takmer cez všetky skalné útvary, aj keď neraz vyzerajú veľmi smelo. Hrubšia vertikálna členitosť vytvorila zase možnosti veľkého množstva logických výstupov. A tak sa môžeme kochať pohľadom na tenké i hrubšie škáry, široké komíny, ktoré oddeľujú od hlavného masívu veže ozdobené prevismi alebo štíhlymi driekmi. Vedľa sú hladké platničky s jemnými chytmi, cez ktoré vedú cesty najvyššej obtiažnosti, ale aj previsnuté piliere s veľkými, ostrými chytmi, dovoľujúcimi robiť akrobatické kúsky. A takmer všade pevná skala, bezpečne zaistené cesty, ktoré sa svojím čistým klasickým lezením podobajú cestám v pieskovcových oblastiach. Podobné útvary nájdeme aj na skalnatej galérii vysokej asi 30 metrov, aj na Melichovej skale, vzdialenej asi hodinu chôdze.



    (Pohoda pod Melichovou skalou, zlaňovanie z Melichovej skaly)

    História lezenia na Kaľamárke nie je starého dáta. Liezť sa tu začalo asi roku 1957, keď už vo Zvolene pár rokov pracoval horolezecký oddiel Slávia VŠLD. Horolezeckí nadšenci, ako boli Štec, Dušek, Valtr, Šuna a iní; vyliezli cesty, ktoré aj dnes patria k najkrajším a k najlezenejším (napr. Drevená cesta, Duškova hrôza). Kaľamárka bola pre polohu, ľahký prístup motorovými vozidlami, výborné možnosti táborenia a, samozrejme, veľký výber lezenia priam predurčená na usporadúvanie horolezeckých zrazov.

    Prvý horolezecký zraz na Kaľamárke sa uskutočnil v polovici októbra roku 1962. Pri tejto príležitosti vydali aj malého sprievodcu, ktorý zaevidoval asi 25 ciest. O týchto časoch sa môžeme dočítať v 10. čísle XXXIX. ročníka KS v článku Ing. Jozefa Šteca o zvolenských cvičných skalách. Odchodom niekoľkých horolezcov zo Zvolena nastalo obdobie útlmu. Horolezecký oddiel takmer neexistoval a pod Poľanou sa veľmi málo liezlo. Až roku 1968, keď Ing. Ján Hazucha obnovuje činnosť oddielu, začínajú sa aj pre Kaľamárku nové časy. Mladí horolezci lezú veľa ťažkých prvovýstupov, začína sa pracovať aj na úprave prostredia a hlavami blúdia myšlienky o horolezeckom zraze. Celé toto snaženie vyústilo v obnovenom horolezeckom zraze na Kaľamárke 13.-14. októbra 1973 za účasti asi 35 horolezcov. Vznikol aj nový sprievodca s vyše 120 zaznamenanými výstupovými cestami.     A teraz mi nezostáva iné, len vás všetkých srdečne pozvať na 2. horolezecký zraz, ktorý bude 12.-13. októbra 1974 na Kaľamárke.

     Viem, že Kaľamárka nemá mohutnosť Zádielu, viem, že ťažko príde na jej zrazy toľko horolezcov ako do žilinskej Porúbky. Ale viem, že sa iste nájde dosť ľudí, ktorí si ju obľubia, ktorí sa s radosťou budú vracať do tohto kraja Sládkovičovho Detvana, roztrúsených lazov, do kraja čistej prírody a dobrých ľudí.

         

Zvolenské cvičné skaly si môžeme zadeliť do piatich samostatných skupín:

    1. Pustý hrad (Štiavnické pohorie).

    2. Baba (Štiavnické pohorie).

    3. Veľká stráž (Kremnické pohorie).

    4. Melichova skala (Poľana).

    5. Kalamárka (Poľana).

    Okolie Zvolena z geologického hľadiska je pre svoj sopečný pôvod pomerne jednotvárne. Všetky menované cvičné skaly sa skladajú z vulkanických hornín (andezit, liparity, miestami i ryolity, ich tufy, tufiny a aglomeráty). Vekove prináležia k mladším treťohorám.
    Najviac sa využívajú skaly v severnom úbočí Pustého hradu a v južnom svahu Veľkej stráže. Tieto dva strmé svahy vytvárajú hlboké koryto Hrona, ktorý sa pred vtokom medzi nich skrúti prudko na západ. Veľká stráž je ešte po botanickej stránke zaujímavá tým, že na jej južnom svahu dosahujú svoju severnú hranicu teplomilné druhy rastlín spolu s hranicou dubových a bukových porastov.

    Pomerne malá rozloha, možnosť stanovania či prípadného ubytovania v chate akoby predurčovali Kalamárku pre usporiadanie horolezeckých zrazov. Horolezecký oddiel Slávia VŠ Zvolen rozhodol sa preto zorganizovať na 6. a 7. októbra 1962 "Prvý zraz horolezcov na Kalamárke", na ktorý srdečne aj touto cestou pozývame všetkých, ktorí chcú poznať naše cvičné skaly, rázovitý kraj pod Poľanou jeho ľud a jeho pracovné úsilie pri budovaní našej socialistickej vlasti. Príďte medzi nás a uvidíte, že sa isto rozhodnete vrátiť sa k nám ešte aspoň raz!
    Všetky spomínané cvičné skaly, všetky výstupy máme pre potreby oddielu podchytené a spracované v informačnom sprievodcovi. Podľa našich záznamov je v tejto oblasti 75 výstupov klas. I-VI s možnosťou ďalších prvovýstupov na využitých, ako aj na zatiaľ pre cvičné lezenie nevyužitých skalách (Hurbanova skala, Jánošíkova skala, Čertova skala, Sitno...).
    Podľa môjho názoru bude treba pre stále rastúci záujem o horolezecvo vo Zvolene, zvlášť medzi poslucháčmi VŠLD, zaradiť na Katedre telesnej výchovy horolezecký šport medzi fakultatívny. Stali by sme sa tak jednou z mála vysokých škôl u nás, ktoré majú zavedené fakultatívne horolezectvo. Pre bezprostrednú blízkosť prvých troch skupín cvičných skál hodno sa znova zaoberať uskutočnením tejto dobrej myšlienky. Vytvorili by sa tak vo Zvolene tie najpriaznivejšie podmienky pre výchovu mladých nádejných lezcov a cvičiteľov.
    Záverom chcem ešte podoknúť, že by bolo veľmi prospešné pouvažovať aj nad vydaním "Sprievodcu po slovenských cvičných skalách", odborným spôsobom ako v Čechách a na Morave. Podorobné opisy v jednotlivých oblastiach by potom mohli vypracovať autori článkov "Cvičné skaly na Slovensku" uverejňovaných v tomto časopise.

     Podstatný vzostup lezenia nastáva po vojne. V roku 1952 založili vo Zvolene Vysokú školu lesnícku a drevársku (VŠLD), na ktorú preložili lesnícku a drevársku fakultu z Košíc. Odtiaľ prišli aj výborní lezci ako Ing. M. Manica, Ing. Gogola, Ing. Marko, M. Prídavok, M. Gonda a J. Šuňa. Títo hneď v roku 1952 založili horolezecký oddiel pri Slávii VŠLD. Skutočný rozmach činnosti oddielu nastal až v roku 1954, keď na VŠLD prišiel vynikajúci horolezec, obetavý organizátor a cvičiteľ Jirko Valter a jeho dlhoročný spolulezec Jožo Štec. Ich zásluhou zapustilo horolezectvo vo Zvolene hlboké korene. Začali sa intenzívne využívať všetky dovtedy známe i novoobjavené lezecké terény, medzi nimi aj Kalamárka. V nasledujúcom období prichádzajú na VŠLD ďalší vynikajúci lezci: J. Dušek, K. Kos, J. Pupák, L. Berger, F. Maniš, J. Kýnl, J. Havlík, J. Botka a prvá žena G. Ondršévá. Ťažisko ich lezenia sa definitívne prenáša na Kaľamárku. Prvá známa cesta zvolenských vysokoškolákov nesie dátum 25.máj 1957. Volá sa Tatranská a vedie na Galériu, o obtiažnosti IV – V a vyliezli ju J. Valter, K. Kos a J. Štec. Rok 1958 zaznamenáva ďalšie prvovýstupy. Časopis Krásy Slovenska, ročník 39, č.10, v seriáli Cvičné skaly na Slovensku prináša článok o Kaľamárke od Ing. Jozefa Šteca a pozýva horolezeckú verejnosť na Prvý zraz horolezcov na Kalamárke, zorganizovaný 6. a 7. októbra 1962 horolezeckým oddielom Slávia VŠLD Zvolen. Dovtedy sa na Vrchných skalách vyliezlo dovedna 25 prvovýstupov klasifikácie II – VI. Medzi najznámejšie patrí Drevená cesta na Májovú vežu (VI), ktorú za pomoci drevených klinov vyliezli 1.mája 1958 J. Valter, J. Štec, K. Kos a J. Dušek, Duškova hrôza na Detviansku vyhliadku (VI), impozantná cesta vylezená 9.mája 1958 J. Duškom a J. Havlíkom a Železná na Ježka (VI), technicky veľmi náročná cesta, vylezená 9.mája 1958 J. Valterom, J. Štecom, Bergerom a Halabalom. Pri príležitosti 10. výročia trvania horolezeckého oddielu bol roku 1963 vydaný prvý horolezecký sprievodca „Cvičné skaly horolezeckého oddielu Slávia VŠLD Zvolen“ aj so schematickým nákresom Vrchných skál. Je tu vyznačených 10 najvýznamnejších skalných objektov Kaľamárky s popisom vylezených ciest, (s označením číslicami a šípkami priamo na skalách); sú dobre viditelné až dodnes. V roku 1964 odchádza Jozef Štec do Prešova a oddiel do istej mieri stagnuje. Nie však nadlho. V roku 1967 prichádza z Prahy horolezec, ale hlavne speleológ Peter Hipman. Objavuje sa na Kaľamárke so svojou družkou H. Kinclovou, ale aj s detvancom J. Bačkom a roku 1968 prelieza viacero ťažkých prvovýstupov ako sú Hipmanova hrana (VI) a Hipmanova priamo (VI+), obe s H. Kinclovou.

     Stolár P. Hipman bol inovátorom a konštruktérom nových horolezeckých pomôcok najmä pre zlaňovanie a šplhanie. Odskúšava ich aj na Kaľamárke a využíva aj pri svojej speleologickej činnosti.
     V roku 1968 sa do Zvolena vracia zo štúdií v Bratislave a po vojenčine a lezení na pieskoch v Čechách lieskovčan Ing. Ján Hazucha. Stáva sa predsedom veľmi silného oddielu, ktorého základ už začínajú tvoriť „domáci“ lezci zo Zvolena: Ing. J. Búrka, bratia S. a P. Košíkovci, P. a I. Kollerovci, V. Valko, M. Gazdík a výborný pieskár J. Houser. Hlavne mladší z oboch bratských dvojíc Igor Koller a Peter Košík spolu s J. Hazuchom a J. Búrkom vytyčujú na Kaľamárke jednu cestu za druhou. V rokoch 1967 – 1974 tu vzniklo nepochybne najviac ciest, ktoré možno považovať za kaľamárkovské klasiky, lezené s obľubou dodnes. Patria sem: Neznáma hrana (V+ A0) (V+) J. Hazucha – I. Koller, 1969; Pavúčia cesta (VI- A0), I. Koller – P. Košík, 1971; Cez jaskynku (V+ A0), J. Búrka, 1972; Peťov pokus (VI- A1), P. Košík – I. Koller, 1972; Americká cesta (V/V+), I. Koller – P. Košík, 1973. V tom istom období začínajú prvé skoby a slučky vypĺňať trhliny aj na Skalách pod chatkami. Tento veľmi pekný skalný komplex ostal predchádzajúcou generáciou takmer nepovšimnutý, pretože až do roku 1975 bol ukrytý v lesnom poraste a horolezci museli najskôr zorganizovať brigádu s lesníkmi na odstránenie prekážajúcich stromov, aby sa dalo v niektorých partiách liezť. Cesty vylezené v rokoch 1970 – 1974 lezie často aj dnešná generácia. Medzi najznámejšie patria: Peťov zárez (V/V+), na pamiatku P. Kollera, J. Hazucha – I. Koller, 1970; Kráľovská (V+), I. Koller – P. Košík, 1973 a v tom období jedna z najťažších ciest, ktoré boli vylezené na cvičných skalách na Slovensku, Antigravitácia (VI) (dnes ohodnotená VI+/VII-), vylezená roku 1973 I. Kollerom a J. Hazuchom. Vynikajúci lezec I. Koller patril aj medzi výrobcov lezeckého materiálu, hlavne skôb. Známa je jeho kaľamárkovská jednička, používaná do veľmi jemných horizontálnych škár.

     Rokom 1972 prevažujú v oddieli študenti VŠLD. Medzi najaktívnejších patria J. Obuch, A. Hrončo, E. Maťaš, J. Stanislawská a jediný domorodec J. Mihál. Pod vedením J. Hazuchu sa od roku 1973 obnovujú na Kaľamárke horolezecké zrazy. Druhý októbrový víkend ostáva zafixovaný v povedomí lezcov dodnes.
     K tomuto zrazu vydal J. Hazucha druhého horolezeckého sprievodcu po Kaľamárke. Ten sa neskôr stal základom knižného sprievodcu „Cvičné skaly na Slovensku“.

     Igor Koller odchádza študovať do Bratislavy, ale Kaľamárke ostáva verný. Na kaľamárkovské andezity s ním začínajú chodiť aj mladí lezci z bratislavskej Lokomotívy, najmä Andrej Belica a Edita Baničová. Zdá sa, že možnosti prvovýstupov sa vyčerpali a v rokoch 1974 aj 1975 nastáva určitý útlm vo vytyčovaní nových ciest. Kaľamárka sa ale stáva miestom konania novej lezeckej disciplíny – skalolezeckých pretekov. V roku 1975 sa uskutočnilo 1. kolo Slovenského pohára v skalolezení, ktorého víťazom sa stalo družstvo Bratislavy v zložení A. Belica, I. Koller a M. Marek. Ďalšie preteky sa konali v rokoch 1977, 1978 a 1980.

     Keď sa začali používať nové istiace pomôcky, najmä vklínence a hexcentre, začína nová éra prvovýstupov. Nové cesty sa väčšinou lezú voľne s minimálnym použitím skôb. Medzi najvýznamnejšie prvovýstupy patria: Hašuľa (VI), J. Hašúl – J. Mihál, 1978; Belicova VI A1 (1. RP S. Glejdura IX-), A. Belica, 1978 a Hranou (V+), B. Patřičný, 1979. V roku 1978 prichádza z Bratislavy do Zvolena študovať na VŠLD Stanislav Glejdura a stáva sa členom horolezeckého oddielu Slávie VŠLD. Odvtedy sa mu Kaľamárka stala druhým domovom. Prelieza jednu cestu za druhou a nachádza aj veľa možností na prvovýstupy. Už v roku 1797 vylieza svoje prvé cesty s J. Krnáčom a I. Kollerom. Patria sem: Pravou časťou steny (IV+/V), J. Krnáč – S. Glejdura, 1979; Prvý pád (RP VI-), I. Koller – S. Glejdura, 1979.

     V knihe I. Diešku „Cvičné skaly na Slovensku“ sú na stránkach 268 – 287 uvedené všetky výstupy do roku 1974. V ďalších rokoch 1975 – 1980 sa vyliezlo na Kaľamárke ďalších 25 prvovýstupov.



   ( Igor Koller v spodnom variante Padavky)

     Osemdesiate roky sa nesú najmä v znamení prvovýstupov S. Glejduru. Za roky 1978 – 2001 vyliezol 70 prvovýstupov a na desiatich sa podieľal ako spolulezec. Pri mnohých nových cestách mal za spolulezkyňu výbornú zvolenskú horolezkyňu Janu Lihockú. Ale liezol aj s ďalšími členmi HO Slávia VŠLD Zvolen, najmä s I. Nemkym, J. Sládekom a M. Mikešom. Medzi najvýznamnejšie cesty S. Glejduru patria: Indián (1. RP M.Piala VIII+) , S. Glejdura, 1981; Podlaha (RP VIII), S. Glejdura – I. Nemky, 1986; Proklamácia podvedomia ( RP VIII+), S. Glejdura. V tomto období vyliezli niekoľko hodnotných provýstupov aj I. Koller s J. Mihálom: Talianska cesta (RP VII), I. Koller – J. Mihál, 1980. Z českých študentov, členov HO Slávie VŠLD Zvolen, si v týchto rokoch najlepšie počínali M. Mikeš s J. Jadlovským, ktorí vyliezli provýstup Krikava (RP VII), M. Mikeš – J. Jadlovský, 1985. Snáď ešte treba spomenúť banskobystričana J. Lučeniča, ktorý sa do povedomia Kaľamárky tiež zapísal niekoľkými prvovýstupmi napr. Lučkov sokolík (V), J. Lučenič, osemdesiate roky.

     Kaľamárka sa od roku 1982 stala vhodným terénom aj na usporadúvanie pretekov v liepaní. Prvé preteky vyhral I. Koller, druhé roku 1986 T. Pilka, tretie roku 1987 Šulík a posledné štvrté v roku 1993 M. Piala. Nemožno nespomenúť dosiaľ jedinú tragédiu, ktorá sa na Kaľamárke odohrala v 80. rokoch, smrteľný úraz M. Gregora z bratislavskej Lokomotívy pri lezení cesty Ľavý ypsilon. Väčšina poznala Martina ako dobrého lezca a výborného človeka, prezývaného Pytlík.

     Posledné desaťročie dvadsiateho storočia sa nieslo v znamení nových trendov, ktoré nemajú nič spoločné s klasickým prístupom k lezeniu v predchádzajúcich rokoch. Ide o prvovýstupy robené zhora a s použitím vŕtaných istení aj na miestach, kde je možné pomocou vklínencov alebo skôb. Žiadna z ciest robených zhora nedosahuje obtiažnosťou úroveň najťažších ciest urobených zdola v predchádzajúcom období. Z hľadiska napredovania lezenia smerom k vyššej obtiažnosti a vôbec k vyšším výkonom nie sú tieto cesty žiadnym krokom vpred. Medzi najznámejších „výrobcov“ ciest zhora patria S. Šimkovič, S. Selecký, J. Lovás a P. Packo. Ich cesty Neuč vtáka lietať ( RP VIII-), S. Selecký, 1995; Upečený pes (RP VIII-), J. Lovás, 1996; Lego (RP VIII) , P. Packo, 1997; sú síce ťažké cesty, ale vymykajú sa zásadám lezeckej etiky proklamovanej na Kaľamárke.

     Začiatkom 90. rokov vychádza lezecký sprievodca „Slovenské skalky“ od A. Formánka. Vo svojom štvrtom spracovaní sa tu Kaľamárka uvádza na stranách 34 – 47. Nájdeme tu výber najkrajších ciest na Kaľamárke.



   (Jano Mihál lezie Strechu na Májovú vežu)

     Mladí lezci zo TJ Slávia TU Zvolen začínajú od roku 1995 na Kaľamárke vyvíjať aktivity, ktoré doteraz zostávali trochu v pozadí. Leží im na srdci, podobne ako lesníkom a ochranárom správy CHKO Poľana, zachovanie čistoty životného prostredia a okolia týchto krásnych skál. V spolupráci s CHKO Poľana a s miestnym urbárom sa snažia udržiavať čistotu a poriadok v celej lezeckej oblasti. Je to potrebné, pretože nezriedka tu možno počas víkendových dní stretnúť 50-60 lezcov nielen zo Slovenska, ale aj z Čiech, Maďarska a Nemecka. V roku 2000 uzreli svetlo sveta nové lezecké preteky, ktoré dostali meno po dobrom slovenskom pive – Corgoň Cup. Preteky sú súťažou dvojčlenných družstiev. Sú zamerané na počet vylezených ciesť, obtiažnosť a množstvo vypitého piva. Víťazom 1. ročníka sa stalo družstvo J. Vonderčík – J. Lovás. V roku 2001 vyhralo družstvo v zložení M. Černo – M. Šumaj.

     Možnosti prvovýstupov na konci druhého tisícročia sa podstatne zmenšili. Pribudlo niekoľko nových ciest nižšej obtiažnosti. V marci 2001 sa začína práca na piatom, doteraz najkomplexnejšom spracovanom lezeckom sprievodcovi Kaľamárky. S. Glejdura, M. Koška, J. Mihál a M. Šumaj venovali dlhé hodiny zakresľovaniu a popisovaniu ciest, aby nakoniec mohli skonštatovať,že je na Kaľamárke vylezených viac ako 350 ciest a variantov. Horolezecký sprievodca pre širokú lezeckú verejnosť bol dokončený na jeseň 2001. Takisto v tomto istom období domáci lezci vymenili staré skoby, nity a kruhy za nové.